Je to naša myseľ, ktorá nás sabotuje. To naša myseľ nám nedovolí, povie, že nedokážame, nemôžeme, nemali by sme.
To naša myseľ nám spôsobuje skoro všetko utrpenie, nervozitu, úzkosť, bolesť…, ktorú prežívame.
Naše negatívne presvedčenia voči sebe nám povedia, že na to nemáme, že nie sme dosť dobrí, dosť …
To naše naučené vzorce správania sa – uvažovania nás donútia konať tak ako sme konali včera, keď sa nám nedarilo.
Sústredenie našej mysle na ohrozenie nás neustále upozorňuje na “nebezpečenstvo”, ktoré vlastne ani neexistuje, a tak nás často drží v strachu.
Vlastnosť mysle utvrdzovať sa v názoroch, ktorým sme dávno uverili, nám nedovolí myslieť mimo zaužívané.
Vlastnosť mysle brániť sa zmenám, nám bráni urobiť prvý krok na ceste zmeny a vytrvať na nej.
Náš najsilnejší vnútorný sabotér – sudca nás núti neustále hodnotiť seba, druhých, situácie naokolo, a tak nás neustále dostávaj do nekončiaceho sa stavu porovnávania sa s inými.
To …
Mohla by som pokračovať ďalej, ale to, čo chcem aby ste si odniesli z tohto blogu je:
VY NIE STE VAŠA MYSEĽ. NEMUSÍTE SA STOTOŽNIŤ S TÝM, ČO SA DEJE VO VAŠEJ HLAVE.
To môj vnútorný sudca hodnotí moju priateľku, hovorí o nej, že je taká a taká, a tak narúša môj vzťah k nej. To on, to nie ja. To môj strach mi povedal, že to nemám robiť. A tak sedím doma a len snívam. To moja hanba mi bráni prejaviť sa.
ALE JA, VY, ONI … NIE SME A NEMUSÍME SA STOTOŽNIŤ S TÝM, ČO NAŠA MYSEĽ VYPRODUKOVALA. TO VŠETKO JE NAŠE EGO, PRODUKTY MYSLE, ALE NIE NAŠA PODSTATA.
Eckhart Tolle píše vo svojej knihe Nová Zem, že: „egoistická myseľ“ je ako obrovský snehuliak, ktorý sa postupne roztopí, keď je vystavený svetlu vedomého poznania. Preto prvým veľkým krokom je práve pozorovať, čo vaša myseľ hovorí a uvedomovať si, že to nie ste vy. Vy ste oveľa viac.
Keď dáme preč ego, produkty mysle a následnú záplavu emócií … ostane naša podstata.
Na pozadí toho celé je naša duša/vedomie/srdce… pomenujte si to každý sám. Duša/vedomie/srdce nehodnotí, nemá strach, nebojuje, nezávidí, nelipne..
Keď sa nám podarí napojiť sa na naše vnútro, nech ho už voláme akokoľvek dostaneme sa k zdroju kreativity, empatie, intuície, lásky, súcitu, túžby objavovať. To sme skutočne my.
Ako keď sledujem svojho syna, ktorý si priloží drevenú paličku na oči a hrá sa, že má bezpečnostné okuliare a druhou paličkou píli vankúš, ktorý “skutočne” aj prepíli. To je predstavivosť, to je kreativita, to je jednoduchosť, to je plynutie. Bez strachu, presvedčení, že to nedokáže, bez posudzovania seba, že mu to nejde ….
Keď sme ako naše malé deti, vtedy sme to my. My tu a teraz, v plynutí, v láske. To sme skutočne my. To malé dieťa v nás. Stále tam je, vždy tam bude, vždy bude čakať na nás.
Myseľ nám pomáha, ani bez nej by sme neboli ľudia. Ale tak ako je vynikajúci a výnimočný sluha, tak je zlý pán.
