Naozaj musíme odpustiť? Tak často skloňované slovo, odpusti druhým, odpusti sebe… Je odpustenie naozaj tak dôležité?
Ponúkam vám moje vysvetlenie, toho, čo som na pozadí odpustenia a celého tohto procesu cítila ja:
Nechcem a nebudem nikomu odpúšťať. Odpúšťanie v sebe skrýva rolu obete.
Vždy som cítila, že odpustenie je vlastne opačná strana utrpenia. Mojou cestou je cesta prijatia. Prijatia toho, čo som dopustila sebe, prijatia toho, čo sa dopustili druhí na mne.
Mám v sebe hnev, ľútosť, frustráciu. Mojou úlohou však je, vypustiť ich von, dať im priestor, aby tieto emócie odišli z môjho tela a môjho srdca.
Robím to pre seba, nie pre tých druhých. Robím to preto, lebo hnev, ľútosť a frustrácia ničí moje telo.
Ak som si ja, či iní mne vedome, či nevedome ublížili, bolo to len z ich, či môjho nedostatku lásky. Preto je ľahšie prijať to, čo sa stalo ako nútiť sa odpustiť a tak sa stať obeťou toho, čo sa stalo.
Ja som však plne zodpovedná za svoj život, za pocity, ktoré mám a tak je mojou úlohou prijať a vypustiť to, čo potrebuje odísť. Preto kričím, tancujeme, trhám fotky … iba z jediného dôvodu, aby emócie vyšli von a ja som dokázala prijať veci, ktoré sa udiali a tak sa oslobodila.