Už od malička je do nás vštepovaná dôležitosť výkonu. Naši rodičia, okolie, učiteľky v škôlke sledujú náš výkon. Kedy povieme prvé slovo, kedy začneme chodiť, koľko básničiek už vieme

Ako rýchlo, ako veľa…

Kto bude najrýchlejší, kto bude najšikovnejší, kto to stihne prvý, kto si zapamätá všetko, kto najlepšie …

Systém odmeňovania postavený na výkone v školách, na krúžkoch, v športe, v práci … Na každom rohu, niekto hodnotil náš výkon a hovoril nám v čom sme horší a v čom lepší OPROTI NIEKOMU INÉMU.

Mám vôbec hodnotu, ak nepodávam výkon?

Vyrástli z nás ľudia, ktorí si svoju hodnotu postavili na výkone a nekonečnom porovnávaní s NIEKYM INÝM. Nie len spoločnosť, ale to náš mozog porovnáva, lebo potrebuje vedieť, čo je menšie, väčšie.. potrebuje zaškatuľkovať, aby rozumel. Je to jeho základná vlastnosť.

Neúspech v práci, vo vzťahu, zjavné zaváhanie, maličký nepodarok … čokoľvek, čo náš výkon spomalí nás potom dokáže prevalcovať. Následne nás pohltí strach, že nie sme dosť dobrí, že sme horší…prebudí sa v nás to malé dieťa, ktoré nestojí na víťaznom stupienku, a preto si ho nik nevšíma. V tej chvíli sa ním staneme.

Trikrát vyhrám, no stokrát prehrám

Pozbierame sa a ideme ďalej ale na každom rohu je niekto kto niečo vie lepšie, rýchlejšie… alebo sa ocitneme v životnej situácií, kde nepodávame výkon a cítime sa zbytoční. Alebo si nájdeme smiešne činnosti, v ktorých hľadáme výkon a súťaženie.

Matka súťaživá

Pre mňa je veľkým zrkadlom toho rodičovská dovolenka. Jedinný výkon, ktorý v nej ako matky podávame je starostlivosť o dieťa. Na jednej strane je hodnotený výkon dieťaťa a my ako manažérky projektu dieťa berieme zodpovednosť za jeho úspechy a neúspechy. K tomu sa pridá spoločnosť, v ktorej je matka na jej okraji a jej činnosti sa berú ako samozrejmosť, takže všeobecné ocenenie jej práce by sme hľadali darmo. Výsledkom je matka „súťaživá“, ktorá sa podvedome, nechtiac, vrhá do súťaženia o to, ktorej dieťa je šikovnejšie, ktorá viac varí, častejšie upratuje, ktorej dieťa navštevuje viac krúžkov… Alebo čo všetko ona stíha. Avšak žiadna verejná súťaž o matku roka neexistuje, a tak darmo, matka „súťaživá“ čaká na víťazný pohár a obdiv okolia. Ostáva sama, nedocenená a sklamaná a buď to vzdá, alebo súťaží ešte tvrdšie.

Kráska súťaživá

Netreba ani porodiť, veď piatkových, plesových, svadbových … každodenných súťaží o tú najkrajšiu, najšíthlejšiu, najšikovnejšiu, najlepšie oblečenú je dostatok.

Zvykla som hovorievať, že prosím, aby ma odhlásili z týchto súťaži, veď ja som sa do nich nikdy neprihlasovala.

Neviem, kto vyhral

Roky som hrávala súťažne volejbal. Niekedy sa mi stalo, že som proste nevedela, že sme už prehrali, alebo že už skončil set. Všetci sa na mňa pozerali, ale mne to bolo jednoducho jedno, aký je stav. Často som aj z prehraného zápasu odchádzala šťastná. Boli zápasy, kedy som vlastne s nikym nesúperila. Ja som iba hrala, hrala hru, ktorú som milovala. Tie okamihy, sekundy, keď lopta letí a nesmie spadnúť na naše ihrisko. Keď kričíš, hádžeš sa o zem, vyskočíš najsilnejšie ako vieš… celé to bolo o tej hre. O sekundách, ktoré sa nedali vrátiť spať.

Celé to bolo o RADOSTI. O pocite toho, že som do toho dala všetko. Aj o nepodarených loptách, kedy sme sa ako tím objali a nahecovali sa, že už to dáme lepšie. V tom momente mi záležalo iba na tom, aby sme pre to urobili všetko, a vtedy prišli tie všetky pocity vzrušenia, radosti, smútku, súdružnosti.

Prosím odhláste ma

Ak ma niečo dokáže odhlásiť z týchto súťaží tak je to nastavenie aké som mala práve vtedy, keď som sa postavila na palubovku. Nešlo o to byť lepší ako niekto iný. Išlo o to byť tam, prežiť každú jednu sekundu v prítomnosti, dať do toho všetko a nachádzať radosť v tom, čo sa dialo.

Ak by som si každý deň mala obliecť dres, na ktorom som nosila číslo 1, každý deň by bol pre mňa víťazstvom. Vo volejbale je ihrisko rozdelené sieťou na dve časti. Jedno je striktne naše a druhé striktne súperove. Žiadny hráč nesmie prekročiť čiaru, ktorá rozdeľuje toto ihrisko.

Čo tak si každé ráno obliecť dres s číslom 1 a postaviť sa na svoju stranu ihriska. Sústrediť sa na seba. Na svoj tím ľudí okolo. Dať do toho, čo robíme všetko a vnímať to, čo sa deje tu a teraz. Lebo ak sa zamyslím, ujde mi lopta a možno ma nejaká trafí do hlavy. Sústrediť sa na radosť z činnosti, ktorú robím bez ohľadu na jej výsledok. Iróniou je, že pokiaľ to tak budeme robiť, výsledok bude výnimočný.

Pozrieť sa s odstupom na seba ako na to malé dieťa, ktoré do toho dalo všetko a jedine na tom záleží. Dokázali by ste svoje vlastné dieťa potrestať, či zahanbiť, že prehralo? Myslím, že nie, ale sebe to robíme pomaly každý jeden deň. Lenže to malé dieťa žije v nás.

Uvarili, upiekli, vyrobili, obliekli … ste sa horšie ako váš kolega? To je úplne jedno, dôležité je, či ste mali radosť z toho, keď ste varili, piekli, pracovali… či ste to robili s láskou, čí sa cítite dobre v tom, čo máte oblečené … ak áno, ste víťazom. Takýto prístup vám zarúči nekonečný tok spokojnosti, vďaka čomu sa aj bez súťaženie budete zlepšovať, ak po tom budete túžiť. Ale ak sa z tých súťaží neodhlásite, možno trikrát vyhráte, ale stokrát prehráte.

Na záver nezabudnite, že to všetko, čo vás tvorí je neopakovateľná kombinácia, ktorá nemá konkurenciu. Nemožno ju preto porovnávať. Ak vás aj bude myseľ tlačiť do porovnávania, spomeňte si na všetko, čo ste dokázali, kým ste… vráťte sa domov, domov do srdca. Odtiaľ hľadia oči, ktoré neporovnávajú, ale inšpirujú sa a podporujú.

Mohlo by sa ti páčiť

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *